Chovateľský deň v skanzene pripravilo OZ Chováme doma spoločne s Kysuckým múzeom v Čadci a Zväzom chovateľom oviec a kôz pod záštitou Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, záštitu prevzal aj predseda Žilinského samosprávneho kraja.

• Jedným z hlavných organizátorov bol chovateľ Ing. František Staňo (43). Je absolventom odboru lesníctvo na Technickej univerzite vo Zvolene a za sebou má dlhoročné pôsobenie v Slovenskom zväze chovateľov. Hovorili sme s ním nielen o prezentácii v skanzene vo Vychylovke.

F. Staňo vo svojej záhradeSplnila výstava vaše očakávania?

Bol to druhý ročník výstavy na prezentáciu slovenských druhov hospodárskych zvierat. Chceli sme na jednom mieste sústrediť všetky druhy hospodárskych zvierat – „od včely až po hovädzí dobytok“. To sa nám podarilo. Myslím, že podujatie vhodne zapadlo do prostredia v skanzene aj vďaka prvkom ľudovej architektúry a zvieratá boli prakticky v domácom prostredí.
Okrem včiel, ktoré kvôli karanténe nemohli byť vystavené, sme tam prezentovali sliepky, husi, kozy, ovce, holuby, králiky, kone, hovädzí dobytok a psy. Vystavovatelia boli väčšinou z okolia kvôli transportu zvierat s ohľadom na čas aj financie. Niektorí boli z Piešťan, časť oviec bola z Nitry, časť z Oravy...

Čo by ste chceli zvýrazniť?

Unikátne na tejto v poradí druhej výstave bolo, že všetky národné plemená oviec a kôz boli na jednom mieste. Slovenská dojná ovca bola len nedávno uznaná za národné plemeno, pričom jej šľachtenie trvalo takmer dvadsaťpäť rokov...
Posledná takáto výstava oviec a kôz bola na Kysuciach v roku 1990. Aj to o niečom svedčí. Na tom, že tam boli všetky slovenské plemená oviec a kôz, má veľkú zásluhu aj Zväz chovateľov oviec a kôz na Slovensku. Na čele s jeho predsedom, Slavomírom Reľovským.

Boli ste spokojní s návštevnosťou?

Prezentácia splnila naše očakávania. Výstavu navštívilo počas nedele 3 200 návštevníkov. Vlani sa na našu akciu bolo pozrieť 2 400 návštevníkov, čo je jednoznačne dobrý trend. Potešilo nás, že výstavu si pozrelo aj viac detí, ako vlani. Ide nám o to, aby sme k chovateľstvu pritiahli aj mládež. Cez mladých sa dá pokračovať v tom, čo začali naši rodičia...

Ako by ste teda povzbudili mladých nádejných chovateľov?.

Keď majú mladí vzťah k prírode a zvieratám a chcú niečo doma chovať, nech sa toho neboja. Nech si vyhľadajú informácie, pýtajú sa. V mnohých obciach existujú rôzne chovateľské organizácie. Hoci farmárčenie nie je na Slovensku zatiaľ „in“, už sa tomu mládež začína venovať.

Najdôležitejšie je však začať. Keď sú na to podmienky, treba začať chovať napríklad aj jednu sliepočku a takto si budovať vzťah k zvieraťu. Cez vzťah k zvieraťu a k povinnosti, že ho musí napojiť, že mu musí vyčistiť koterec, naučíme dieťa k zodpovednosti. Poznám veľa príkladov od mojich známych, ktorí si takto doma vychovali mladých farmárov cez jednu sliepku alebo jedného králika a teraz chcú študovať odbor či už poľnohospodárstvo, alebo lesníctvo, alebo živočíšnu výrobu, lebo majú k tomu vzťah.

Nemôže prípadných záujemcov odradiť napríklad legislatíva, zákony....?

Áno, legislatíva je u nás v tomto zložitá. Mám s tým vlastné skúsenosti. Keď chce ísť chovateľ niekde vystavovať, už sa stretáva s legislatívou – hlavne veterinárnou. Pri väčších farmách je legislatíva zložitejšia. Ide však o to, že čím viac ľudí sa bude pýtať, zaujímať, tým viac odpovedí musí štátna správa dávať.

Napríklad pri projekte Mladý farmár bolo na Slovensku podaných vyše 2 000 projektov. To znamená pomerne veľký záujem mladých ľudí o farmárčenie. A mohlo by ich byť ešte viac.

Čo teda ako skúsený chovateľ doporučujete perspektívnym chovateľom?

Zopakujem ešte raz – aby sa začali viac zaujímať. Na Slovensku je napríklad veľkým problémom rozdrobenosť pôdy. Každý má podiel v niečom. Hlavne na Kysuciach je problémom dostať sa k pôde, ktorej je málo. Veľmi dlho tu nebola komasácia, okrem pár výnimiek. Vždy sa dá začať hoci aj v malom.
Ľudia stále viac prejavujú záujem o miestne, regionálne produkty. Badať to už aj na Kysuciach. Ale u susedov – napríklad na Jablunkovsku alebo na Orave je takýchto domácich producentov nepomerne viac.
Domáce hospodárenie má budúcnosť, pretože Slovensko nie je v potravinách sebestačné, ako bolo kedysi. Priestor na to tu je. Neviem si predstaviť, že by nám niekedy veľkovýrobca zo zahraničia odmietol dodávať mäso, alebo vajcia...

Ako bola vaša cesta k chovateľstvu?

Máme to v rodine. Sme gazdovská rodina. Už môj pradedo, dedo chovali kone, kravky, býčky. Nie je mi cudzie ani ručné kosenie. Mám to v génoch.
Teraz chovám doma na Čiernom sliepky, králiky, husi, kačky a máme aj ovečky. Angažujem sa v živote Slovenského zväzu chovateľov, snažím sa túto záľubu propagovať aj v občianskom združení OZ Chováme doma.

Zhováral sa: Ladislav Paštrnák
Rozhovor vyšiel 26. 7. 2017 v týždenníku Kysuce